Jednostranné odstúpenie Trumpovej administratívy od jadrovej dohody podpísanej medzi Iránom a krajinami P5+ v máji minulého roka, ako aj jej súčasné oznámenie, že v dvoch fázach, v auguste a novembri, opätovne zavedie sankcie, opäť presunulo napätie prameniace z jadrových aktivít Teheránu na popredné miesto medzinárodnej agendy. Hoci medzi Trumpovými námietkami sú aj niektoré technické detaily týkajúce sa jadrovej dohody, „požiadavky na normalizáciu“, ktoré neskôr oznámil minister zahraničných vecí Mike Pompeo, ukazujú, že USA skutočne majú v úmysle dosiahnuť novú a rozsiahlu dohodu týkajúcu sa všetkých regionálnych politík Iránu.
Trump je „rušiteľom dohôd“. Trumpova administratíva odstúpila od starých dohôd nielen s krajinami tradične považovanými za rivalov, ako sú Čína a Rusko, ale aj s krajinami ako Nemecko a Kanada, dlhoročnými blízkymi spojencami USA.
Skutočnosť, že na globálnej scéne Trumpova administratíva odstúpila od starých dohôd a zrušila staré praktiky nielen s krajinami tradične považovanými za rivalov, ako sú Čína a Rusko, ale aj s krajinami ako Nemecko a Kanada, s ktorými USA predtým udržiavali veľmi úzke politické vzťahy, ilustruje skutočnosť, že Trumpov postoj „porušovania dohôd“ a tendencie pokúšať sa o „zmenu pravidiel hry“ sa netýkajú výlučne iránskej jadrovej dohody. Navyše, podľa mnohých pozorovateľov tieto „pravidlá novej éry“ nie sú len zásluhou Trumpa. Štátny aparát v USA ako celku chce formovať základy, na ktorých bude vybudovaný globálny systém, ktorý vydrží až do druhej polovice 21. storočia, skôr ako bude neskoro.
Kroky Trumpovej administratívy a ich dôsledky
Dôležitá časť sankcií, ktoré Trump označil za „najprísnejšie vôbec“, bola uvalená v auguste a týka sa tém, ako je obchod s ropou, poisťovacie procesy a využívanie námorných prístavov. Prísnejšie sankcie boli ponechané na november, aby sa prípadným tretím krajinám s dôležitými obchodnými vzťahmi s Iránom dal čas na prispôsobenie sa. Skutočnosť, že sankcie budú uvalené pri príležitosti 40. výročia začiatku iránskej krízy rukojemníkov, keď podporovatelia iránskej revolúcie obsadili americké veľvyslanectvo v Teheráne, nám pripomína príslovie „činy majú svoje následky“.
Po varovaní, že sankcie budú zavedené v novembri, krajiny ako Južná Kórea, Japonsko a Francúzsko prestali do septembra dovážať ropu z Iránu a dokonca aj krajiny, ktoré sa zásadne stavajú proti jednostranným sankciám, ako napríklad India a Turecko, výrazne znížili objem svojho obchodu s Iránom. S nadobudnutím účinnosti prísnych sankcií sa považuje za isté, že iránsky export ropy klesne z úrovne 2.5 milióna barelov denne v máji na menej ako 1 milión barelov. Z tohto dôvodu iránsky rial stratil za niekoľko mesiacov 65 % svojej hodnoty voči doláru, pričom štrajky a iné formy protestov sa v krajine už stali bežnou záležitosťou.
Keďže prísne sankcie nadobudnú účinnosť, vývoz ropy z Iránu klesne z májovej úrovne 2.5 milióna barelov denne na menej ako 1 milión barelov. Vzhľadom na to, že iránsky rial už za niekoľko mesiacov stratil voči doláru 65 % svojej hodnoty, nie je nepravdepodobné, že dôjde k vážnemu ekonomickému kolapsu.
Irán nemá veľa možností, ako sa brániť politike prísnych ekonomických sankcií, ktoré Trumpova administratíva zdedila po Obamovej administratíve a v ktorej pokračovala ešte tvrdším spôsobom. Hoci mnohé krajiny v tejto veci Irán politicky podporujú a niektoré členské štáty EÚ sa dokonca snažia vytvoriť alternatívne platobné metódy, aby obišli hrozby sankcií zo strany USA, nebude pre takéto kroky a opatrenia jednoduché pomôcť Iránu získať prístup ku globálnemu finančnému systému.
Najmä vzhľadom na oznámenie poradcu USA pre národnú bezpečnosť Johna Boltona, že ak novembrové sankcie nebudú mať očakávaný účinok, môžu byť prijaté nešpecifikované opatrenia, znamená to, že Trumpova administratíva chce iránsku záležitosť vyriešiť čo najrýchlejšie. Irán teda – ako vyjadril iránsky minister zahraničných vecí Zarif – naďalej využíva kanály zákulisnej diplomacie v nádeji, že dosiahne dohodu s USA, a to aj napriek svojmu pretrvávajúcemu tvrdému verejnému postoju. Na druhej strane, Rúháního vláda zavádza zákony a opatrenia o menovej transparentnosti, ako napríklad FATF, napriek vnútornému odporu, aby zneplatnila výhovorky USA.
Sankcie a regionálna politika voči Iránu
Navyše, prísne ekonomické sankcie zamerané na zníženie iránskeho exportu ropy na nulu nie sú jediným nástrojom, ktorý môže vyvíjať tlak na Irán. 22. septembra došlo k útoku na iránsku vojenskú prehliadku, ktorá sa konala v meste Ahváz s arabskou väčšinou a bohatými zásobami ropy, a k zodpovednosti za útok sa prihlásili dve rôzne organizácie. Pred touto udalosťou došlo pozdĺž irackých hraníc k ťažkým stretom medzi separatistickými kurdskými organizáciami a iránskymi bezpečnostnými silami.
Skutočnosť, že vplyvní ľudia blízki Trumpovej administratíve sa často aktívne zúčastňujú na stretnutiach organizácií, ako je Iránsky ľudový mudžahedínov, ukazuje, že obliehanie Iránu môže pokračovať rôznymi spôsobmi. Podobne si musíme všimnúť šírenie organizácií, ktoré sú proti iránskemu režimu a sú založené v zahraničí, ako aj medzinárodné spravodajské stanice vysielajúce v perzštine a zamerané na iránsku verejnosť, spolu so snahou urobiť z Rezu Pahlavího, najstaršieho syna posledného iránskeho šáha, významnejšiu verejnú osobnosť.
Je zrejmé, že USA, hoci oficiálne oznamujú Iránu, že nemajú v pláne zmenu režimu, tým pádom signalizujú, že ich trpezlivosť má svoje hranice a v prípade, že Teherán nesplní dôležitú časť predložených požiadaviek, zmena režimu nebude vylúčená. Hassan Rúhání na túto skutočnosť poukázal vo svojom prejave, ktorý sa konal 13. októbra na začiatku akademického roka na Teheránskej univerzite, a vyhlásil, že konečným cieľom USA v Iráne je zmena režimu a v tomto cieli sa im nepodarí uspieť.
Nebolo by nesprávne tvrdiť, že v oblasti regionálnej politiky niektorí regionálni spojenci USA našli odvahu vďaka politike Trumpovej administratívy. Najmä Saudská Arábia a Izrael sa zdajú byť ochotní počas Trumpovho pôsobenia natrvalo vyriešiť iránsku hrozbu. Zdá sa tiež možné, že Trump, rovnako ako v prípade dohody NAFTA, ktorú predtým označil za „veľmi zlú“ a potom ju obnovil, by mohol byť otvorený podpísaniu novej dohody, ktorá úplne nevylúči Irán z regionálnej rovnice, s úmyslom ju využiť počas amerických volieb. Teheránska administratíva sa teda, bez ohľadu na možnosť, že trojuholník Saudskoarabské Arábie, Izrael a Spojené arabské emiráty môžu spôsobiť provokácie s nádejou na eskaláciu vojenského napätia medzi Iránom a USA, zdržiava akýchkoľvek krokov, ktoré by mohli v praxi spôsobiť nepokoje v regióne, napriek svojim silným hrozbám.
Preto napriek hrozbám Teheránu po útoku v Ahváze nepodnikol žiadne kroky proti Saudskej Arábii ani SAE a na rozdiel od svojej reakcie na evakuáciu Aleppa v roku 2016 nenamietal proti dohode medzi Tureckom a Ruskom ohľadom Idlibu a vyhlásil, že ju bude rešpektovať aj napriek tomu, že nie je jej súčasťou. Podobne Irán na svojich stretnutiach s európskymi krajinami signalizuje, že je pripravený zastaviť konflikt v Jemene a využiť svoj vplyv na Hútíov v prípade, že sa zavedie mechanizmus, ktorý zmierni tlak sankcií a umožní pokračovanie medzinárodného obchodu.
Ďalším dôležitým bodom je iránska podpora vytvorenia irackej vlády s názvami, ktoré viac zodpovedajú USA a Západu, než s menami pod jeho kontrolou, ako napríklad Maliki a Amiri. Všetky tieto kroky naznačujú, že Irán má v úmysle v krátkodobom horizonte zmierniť regionálne napätie a zamerať sa na prebiehajúcu hospodársku krízu v krajine.
Iránske zámery zmierniť regionálne napätie a vychádzať so svojimi susedmi sa pozitívne odrazí na vzťahoch medzi Ankarou a Teheránom, a to aj napriek tomu, že sú spôsobené vonkajším tlakom.
Iránske zámery zmierniť regionálne napätie a vychádzať so svojimi susedmi sa pozitívne odrazí na vzťahoch medzi Ankarou a Teheránom, napriek tomu, že sú spôsobené vonkajším tlakom. Najmä zmiernenie sporov týkajúcich sa Iraku a Sýrie, ako aj potenciálna ekonomická úloha, ktorú by Ankara mohla zohrávať v čase, keď na Teherán doliehajú ekonomické sankcie, spolu s rastúcou cenou za udržiavanie spolupráce so Saudskou Arábiou, ktorá sa ukázala ako nepredvídateľný aktér najprv kvôli blokáde Kataru a neskôr ešte väčšiemu škandálu napriek trpezlivej prejave dobrej vôle Turecka, povedú k relatívnemu zlepšeniu vzťahov medzi Tureckom a Iránom, hoci vzťahy boli historicky obmedzené na úzky trend s malými zmenami.
Negatívne scenáre týkajúce sa sankcií voči Iránu
Možné dôsledky uvalených sankcií nie sú pre regionálnu politiku len pozitívnymi scenármi. Ak súkromné rozhovory medzi USA a Iránom neprinesú žiadne výsledky a nádeje na politické riešenie sa zmaria a/alebo európske krajiny, ktoré v oznámení o novom finančnom mechanizme, ktoré by mali v nasledujúcich dňoch urobiť, nenaplnia očakávania Teheránu, napätie v regióne môže naďalej rásť. V tomto prípade, ako už bolo uvedené, môžu krajiny, ktoré tvoria regionálnu vetvu Trumpovej stratégie voči Teheránu, urobiť neočakávané kroky na vyprovokovanie Iránu.
Možnosť, že Teherán by sa mohol vzdať nádeje na politické riešenie z dôvodov, ako je ochromujúca ekonomika v dôsledku sankcií, rastúci tlak regionálnych rivalov a vnútorná opozícia vyvolávajúca pouličné protesty, môže spôsobiť, že napätie medzi USA a Iránom vzrastie na najvyššiu úroveň za posledných 40 rokov.
Napätie s Iránom môže byť priamo spôsobené intervenciou USA. Napríklad sa môže začať vojenská operácia, ktorú by USA mali viesť proti jednotkám Al-Hashd Al-Sha'abi (Jednotky ľudovej mobilizácie – PMU) v Iraku, ktorá bola odložená z dôvodu, že Irak práve formoval vládu. Izrael, ktorý tvrdí, že Irán začal presúvať rakety do Iraku podobne ako do Sýrie, môže viesť priame operácie proti teheránskym spojencom v Iraku, rovnako ako to robí v Sýrii. Táto situácia môže v Iraku viesť k ťažkému a krvavému obdobiu podobnému tomu z rokov 2005 – 2007. V tomto prípade môže Irán a jeho spojenci podniknúť konkrétne kroky proti americkým jednotkám umiestneným na východ od Eufratu, čo je problém, o ktorom Irán mimoriadne hlasno hovorí.
Možnosť, že by sa Teherán mohol vzdať nádeje na politické riešenie z dôvodov, ako je ochromujúca ekonomika v dôsledku sankcií, rastúci tlak regionálnych rivalov a vnútorná opozícia vyvolávajúca pouličné protesty, môže spôsobiť, že napätie medzi USA a Iránom vzrastie na najvyššiu úroveň za posledných 40 rokov a táto situácia by mala vážne následky pre celý región vrátane Turecka.
Hakki Uygur
